Vzdechy utlačených.

My sme národ malý,

biedný, nepatrný,

my máme ustlaté

na hloží a trní.

My sme zlomek velkej

ríše Svätopluka,

nám až srdce sviera,

stiska, žialom puká.

Nás sverepý živáň

ubíja, otročí,

nám už slze vyschly

z uplakaných očí.

Nám už beťár z hrdla

trhá jazyk rodný,

útlu mlaď sožiera

ten Herodes svodný.

Naše utrpenie

nemá v svete páru,

až lupičskou rukou

siaha ku oltáru.

O všetko nás obral,

i dušu ubíja,

no jedno nemôže

vziať nám dračia zmyja.

Nevyrval nám z duše

pevnú viery pásku,

ni nádeju v Boha,

ni nebeskú lásku.

A toto nás spasí,

k víťazstvu dovede,

to nám sladí suchý

chlebík v našej biede.